Starozákonný biblický príbeh rozpráva o údajnej manželke perzského kráľa Aschasverosa (v gréčtine Xerxesa), ktorý panoval v rokoch 485 – 465 pred Kristom nad stodvadsiatimisiedmimi krajinami Perzskej ríše od Indie po Etiópiu.
Rozpráva o židovskom národe, ktorý žil v tomčase pod
perzskou nadvládou a opisuje udalostivzniku idovského
sviatku Purím. Sviatok Purím dodnes pripomína záchranu Židov pred vyvraždením v Perzskej ríši, ako to opisuje Kniha Ester.
Divadelná inscenácia Ester je príbeh židovského dievčaťa Ester, ktoré sa riadením osudu stáva manželkou perzského kráľa Ashavera,aby sa naplnilo, čo bolo snom určené, a aby zachránila židovský národ v Perzskej ríši pred vyvraždením.
Divadelná inscenácia Ester sa uvádza v netradičnom priestore Synagógy v Nitre, je inšpirovaná židovskými zvykmi, tradíciami, kultúrou, spevmi a tancami, ktoré oživujú atmosféru tohto priestoru. Zároveň ponúka tradície a rituály Perzskej ríše, tajomstvá perzského háremu, čaro brušných tanečníc a omamné vône orientu.
Príbeh rozvíja motív obmedzenej vlády človeka, ktorému nastokli na ruku prsteň absolútnej moci, ktorá nepoznážiadnu mieru, žiadne svedomie, žiaden žiaľ. Človeka opantaného vlastnou zdanlivou mocou vychádzajúcou z komplexu ľudskej malosti, človeka hriešneho a nenávidiaceho tých, ktorých viera nepokľakne pred mocnými tohto sveta.
Ester je príbehom o láske, osude, strachu, nenávisti,moci,
ľudskej zlobe, ale aj o pravde a odpustení.
V úvode je inscenácia určená symbolikou sna, ktorý sa v priebehu deja napĺňa prostredníctvom konania postáv. Koncepcia inscenácie je zároveň koncepciou vzťahov hlavných postáv vychádza zo symboliky štyroch živlov: voda, oheň, vzduch – vietor, zem – piesok, kameň. Tieto živly sú personifikované v hlavných postavách inscenácie: Ester – voda, Haman – oheň, kráľ Ashaver – vietor, Mordechaj – zem. Symbolika štyroch živlov sa objavuje najmä vo vizuálnosti inscenácie, ale aj v charakteroch a vo vzťahoch postáv. Tak ako voda uhasí oheň, zvíťazí Ester nad Hamanom, tak ako oheň dokáže spaľovať zem, ničí Haman Mordechaja a židovský národ, tak ako vietor dokáže rozdúchať oheň, povýši kráľ Hamana nad ostatných a umožní mu konať jeho zákerné skutky, tak ako vietor dokáže rozbúriť vodu a dať jej nepoznanú silu, podporí kráľ Ester v jej víťazstve a tak ako vietor dokáže uhasiť oheň, zavrhne kráľ Hamana.
Jeden z motívov inscenácie a najmä postavy Ester je osudovosť či vstúpenie Boha do skutkov obyčajného človeka. Sila, ktorá ovplyvní rozhodnutie, moc, ktorá určí konanie.
Inscenácia spracováva starozákonnú knihu Ester, ktorá je ako jedna z historických kníh Starého zákona považovaná za historický román. Sú známe dve verzie knihy Ester: hebrejská, so silnými nacionálnymi tendenciami, ktorá vznikla na prelome 3.
a 2. storočia pred Kristom, a grécka verzia, ktorá je menej svetská a vnáša do knihy náboženské prvky. Táto verzia pochádza
z neskoršieho obdobia, asi 100 rokov pred Kristom.
Hebrejská verzia Knihy Ester je jediná z kníh Starého zákona, v ktorej sa nespomína Boh, čo pri náboženskej analýze tohto textu ponúka množstvo otázok – odpoveď je skrytá vo výraze: „určite si skryjem svoju tvár“ (Deuteronómium 31,18) a vychádza
z podobnosti medzi hebrejským Astir (skryjem) a Ester. Tento komentár dôvtipne vyjadruje základnú charakteristiku knihy Ester, „pretože Božia tvár je v jej rozprávaní skrytá“.
V inscenácii je Boh týmto spôsobom skrytý
v určenom osude postáv, v ich rozhodovaní
a skutkoch.
Adar
dvanásty mesiac židovského kalendára
Achasveros
(vládol 485 – 465 pred Kr.) bol perzský panovník, ktorý viedol vojny proti Grékom. Jeho meno je známejšie v gréčtine – Xerxes. Jeho otcom bol Dareios I. a Xerxes pokračoval vo vojenskej politike svojho otca. Potlačil protiperzské povstanie v Egypte a v roku 480 pred Kr. podnikol tretiu výpravu v grécko-perzských vojnách. Jeho vojsko zvíťazilo v bitke pri Termopylách, v bitke pri Artemisione dosiahlo viac menej nerozhodný výsledok.
V bitke pri Salamíne osobne sledoval porážku svojho vojska, po ktorej sa vrátil do Perzie.
V Grécku zanechal vojsko pod Mardoniovým velením, ktorý dal spustošiť Atény. V roku 465 pred Kr. ho zavraždil aristokrat Artabanos.
babylonské zajatie
Opakované odvlečenie Židov do zajatia, resp. ich násilné presídlovanie do Mezopotámie medzi 8. stor. - 6. stor. pred Kr. za vlády Tiglata Pilesera III. a Sargona II. Asýrčania obsadili Izrael, severnú časť krajiny, väčšinu obyvateľstva odvliekli a ich osady osídlili sčasti okolitými národmi, sčasti pôvodným obyvateľstvom. Zvyšky židovského národa sa
s týmito národmi pomiešali. Práve preto nastal v 4. st. pred Kr. rozkol medzi tými, čo sa vracali zo zajatia, a tými, čo ostali, Samaritánmi. Južná časť krajiny, Judea mala podobný osud, babylonské vojská Nabuchodonozora po dvojročnom obliehaní v r. 587 pred Kr. obsadili Jeruzalem a zborili ho. Aj odtiaľ odvliekli väčšinu obyvateľov.
V babylonskom zajatí prešlo židovské náboženstvo podstatnými zmenami: predchádzajúci kult bol pevne viazaný
na chrám. V babylonskom zajatí sa však náboženská prax musí vykonávať
v súkromných domoch, neskôr v synagógach, namiesto prinášania obetí sa dostáva do popredia modlitba a čítanie svätých spisov. Židia sa nazdávali, že keď už Jahve bude mať dosť utrpenia svojho vyvoleného ľudu, buď osobne, alebo prostredníctvom svojho posla ho oslobodí. Tu sa začali zhromažďovať písomné zbierky tradícií, pričom, samozrejme, nemohli sa vymaniť spod vplyvu prostredia. Preto sa dostávajú do vznikajúcich textov mezopotámske mýty (príbeh o stvorení, mýtus o potope, kajúcne žalmy a pod.).
Keď perzský kráľ Kýros obsadil Babylon, babylonské zajatie sa zmenilo na perzské. Neskôr vrátil Židom slobodu a dovolil im vrátiť sa do Jeruzalema.
Baruch ha-Šem
vďaka Bohu
Be-ezrat ha-Šem
s Božou pomocou
Izraelská zem
Určená národná vlasť židovského ľudu, navždy zasnúbená Patriarchom a ich potomkom. Po návrate z babylonského zajatia sa zaužíval termín Erec Jisra´el, aj keď oficiálny názov židovského územia za Peržanov a Rimanov bol Jehuda (Judea).
Le-chajim tovim u-le-šalom
na dobrý život a mier – prípitok
Le-šana ha-ba´a bi-Jrušalajim
na budúci rok v Jeruzaleme – prianie na záver pesachového sedaru
Mezuza
Dosl. „zárubňa dverí, veraje“, pergamenový zvitok obsahujúci vybrané biblické verše, pripevnený pri vchode na veraj dverí židovského domu.
Mo´adim le-simcha
veselé sviatky
Pesach
Prvý z troch pútnych sviatkov, začína
v predvečer 15. nisanu a trvá sedem dní. Pesach pripomína izraelský odchod z Egypta
a vyznačuje sa mnohými zvláštnymi predpismi a zvykmi, z ktorých hlavný je úplný zákaz chamecu (kvaseného).
Perzia
Staroveký štát na území dnešného Iránu, kam prenikli zo severu v 2. tisícročí pred Kr. kmene Peržanov. Perzskú ríšu založil Kýros II. Veľký. Názov Perzia pochádza z pogréčteného názvu jednej z východoiránskych provincií Párs alebo Fárs. Perzská ríša dosiahla mocenský vrchol v 6. až 5. storočí pred Kristom, keď siahala od rieky Indus až po Dunaj. Vtedy krajina zažívala intelektuálny aj náboženský rozmach. Peržania sa v tom čase prejavovali ako nábožensky tolerantný národ. Keď dobyl najväčší perzský panovník toho obdobia Kýros II. z dynastie Achajmenovcov v roku 539 pred Kristom Babylon, oslobodil Židov, ktorí tam boli po páde svojho kráľovstva a chrámu
v zajatí.
V Jeruzaleme im dal postaviť druhý chrám. Takáto tolerancia však bola skôr výnimkou. Perzská ríša sa zrejme stala prvou krajinou
v histórii s jediným povoleným štátnym náboženstvom (zoroastrizmus) a trestaním kacírstva. Stalo sa to za vlády Sasánovcov,
v 3. storočí pred Kr. to už mali Peržania za sebou dobytie Alexandrom Veľkým, helenizáciu aj vládu dynastie Parthov.
Purím
Židovský sviatok slávený 14. adara. Podľa knihy Ester ho ustanovil Mordechaj na pamiatku toho, ako Božia prozreteľnosť zachránila Židov v Perzskej ríši pred úplným vyhubením, ktoré chcel uskutočniť kráľov miestodržiteľ Haman. Počas sviatku Purím sa verejne číta kniha Ester a kedykoľvek sa zmieni meno Haman, dospelí vyjadrujú svoj nesúhlas dupaním a deti rapkáčmi
a hrkálkami. Účelom tohto rozšíreného zvyku „je vymazať pamiatku Amalekovu“, ktorého bol Haman podľa tradície potomkom. Predvečer Purímu sa svätí ako pôst, na pamiatku dní modlitieb vyhlásených kráľovnou Ester. Predpisy Purímu vyžadujú, aby si priatelia a príbuzní vymenili „darčeky na jedenie“, obdarovali chudobných a večer doma usporiadali slávnostnú hostinu. Podávajú zvláštne jedlá, ako solený hrach
a fazuľa, trojhranné koláče – Hamanove uši, deti dostávajú peňažné dary. Podľa talmudských učencov je pozitívne opiť sa tak, že oslavujúci si prestanú byť istí, kto je v Puríme požehnaný (Mordechaj) a kto je prekliaty (Haman). Usporadúvajú sa oslavy
a karnevaly. Pod veselím sa však skrýva všedná realita antisemitizmu, pretože Haman bol jedným z podnecovateľov hrôz, ktoré sa stali predchodcom udalostí hitlerovského Nemecka. Z toho vyplýva neustála aktuálnosť sviatku Purím, symbolizujúceho víťazstvo dobra nad zlom a osudom a ľudskosti,
nad zaslepenosťou a rasizmom.
